Články o Oponiciach


Peter Králik zhromažďuje predmety po Apponyiovcoch už 20 rokov 

Peter Králik, riaditeľ Appoyniho poľovníckeho múzea sa venuje histórii šľachtického rodu od detstva. Zhromaždil v ňom vyše 2 500 exponátov. Zbierku stále rozširuje. Oponické povaly ešte nevydali všetko svedectvo.

Peter Králik oslovil Obecné zastupiteľstvo v Oponiciach s ponukou zriadiť v malom renesančnom kaštieli poľovnícke múzeum ešte v roku1992. Keďže sa už od detstva zaoberal históriou šľachtického rodu Apponyiovcov poslanci mu vyšli v ústrety. Ako hovorí, bol to veľmi odvážny čin na tú dobu, lebo múzeá vtedy hromadne nevznikali. Renesančný kaštieľ zo 16. storočia obýval zemiansky rod Bartakovičovcov, ktorí spravovali Malé Oponice a Apponiovci ho získali až v dvadsiatom storočí.

„Keď som doň v deväťdesiatomdruhom prišiel, v kaštieli neboli žiadne dobové predmety a obci slúžil na rôzne účely. V päťdesiatych rokoch bol ubytovňou pre sociálne odkázané rodiny, čo sa podpísalo pod zničenie malieb. Budova prešla rekonštrukciou v polovici sedemdesiatych rokov a niesla so sebou množstvo necitlivých zásahov. Po zabetónovaní dlážok v pivnici sa objavila vlhkosť a nie veľmi šťastným riešením bolo elektrické vykurovanie. Keď som preberal kaštieľ, v jeho priestoroch sa nachádzala obecná knižnica, klub mladých, holičstvo, poľovnícke združenie a obecný rozhlas. Všetky spomínané inštitúcie som musel presťahovať," spomína na svoje začiatky v múzeu Králik.

Apponyiovci boli Pécsovci
Vďaka bádaniu po Apponyiovcoch mal pred samotným založením múzea mal zhruba desaťročný náskok. To ho naviedlo na súkromné zbierky a inštitúcie, o ktorých vedel, že majú určitý zbierkový fond. Mohol si tak pripraviť koncepciu múzea.

„Začínali sme s pár exponátmi a dnes ich je v múzeu vyše 2 500. Prevažná časť pochádza z veľkého kaštieľa, ktorý sa v súčasnosti opravuje. Hlavná os expozície je venovaná Aponyiovcom, rodu, ktorý hospodársky, politicky aj kultúrne ovplyvňoval tento región v rokoch 1392-1935," vysvetľuje Peter Králik 


Jágerská izba je zariadená podľa starých hájovní, ktoré v šesťdesiatych rokoch zbúrali.

Upozornil nás pri tom na zaujímavosť, že rod získal svoj predikát Apponyi podľa obce, pretože keď prišiel do Oponíc, obec mala túto podobu svojho mena a oni sa volali Pécsovci. Zmenili si svoje priezvisko, čo je v histórii dosť nezvyklý jav, zvyčajne to bývalo opačne.

Poľovník a cestovateľ
Múzeum je členené na niekoľko miestností ktoré sú tematicky rozčlenené. Prehliadka sa začína na prízemí, expozíciou z II. svetovej vojny. Od roku 2005 sú v nej vystavené torzá spadnutých amerických lietadiel B-17, mustanga, ruského lietadla šturmovik IL-2 a ďalšie predmety z konca vojny nájdené v okolitých obciach pod Tríbečským pohorím.

Z prízemia so po schodisku vyzdobenom apponiyovskými trofejami a fotografiami z poľovačiek dostávame do salónu posledného majiteľa panstva Henricha Apponyiho.

„Bol veľmi náruživý poľovník a cestovateľ," dozvedáme sa z úst Petra Králika. Zomrel päťdesiatročný v Berlíne a jeho telo je od roku 1935 pochované v rodinnej hrobke pod oponickým kostolom. 




Rodostrom Apponyiovcov zostavil sám Peter Králik.

„Vďaka Henrichovi pricestovalo do Oponíc mnoho prominentných hostí, z ktorých možno spomenúť francúzsku tanečníčku a speváčku Josephine Bakerovú, či bratov amerického prezidenta Roosewelta. Američanovi Thomasovi Cardezovi, ktorý sa plavil aj na stroskotanom Titanicu, sa dokonca v kraji tak zapáčilo, že si v neďalekých Kovarciach prenajal od Apponyiovcov kaštieľ, kde sa zdržiaval rokoch 1906-24."

Albánska kráľovná
Na poschodí sa nachádza aj jágerská izba zariadená ako staré hájovne, ktoré sa už v tríbečskom pohorí nenachádzajú. Bývali v nich polesní a v 60 rokoch dvadsiateho storočia boli zrovnané so zemou, čo sa dnes považuje za veľké barbarstvo.

Zrkadlový salón je zariadený empírovým nábytkom. Nazýva sa tiež salón Geraldiny Apponyiovej, ktorá sa v roku 1938 sa vydala za albánskeho kráľa Ahmeda Zogu I., čím Oponice tiež preslávila. Vďaka nej prúdia do obce nielen turisti, ale aj novinári píšuci o jej príbehu.

V knižnici je vidieť 1 700 kníh zo zbierky deponovanej v Oponiciach. Ide len o malý zlomok z celkového množstva takmer 10 tisíc kníh, ktoré sa na Slovensku zachovali, hoci v roku 1774 bolo v apponyiovskej knižnici 30 tisíc zväzkov.

Obrazárni dominuje biliardový stôl a portréty Jozefa a Žofie Apponyiovcov. Okrem nich sú tam veľkoplošné fotografie z ateliéru Giussepe Nicciho z Ríma z 19. storočia, ktoré si Apponyiovci priniesli. Taliansko totiž bolo ich druhým domovom a mali odtiaľ aj manželky.

Prehliadka múzea končí v teologickej miestnosti a veži kaštieľa, ktorá je venovaná náboženskému cíteniu Apponyiovcov. Sú v nej vystavené liturgické rúcha z 19. Storočia a zvony zo zvonice veľkého kaštieľa, ktoré budú v budúcom roku znovu nainštalované späť.

Odchádza do knižnice
Toľko stručný popis prehliadky, počas ktorej spomenul Peter Králik mnoho zaujímavostí týkajúcich sa exponátov. Hovorí, že jeho život je na skompletizovanie celej zbierky prikrátky. „Pobudnem tu dovtedy, kým oponické povaly a domy nevydajú všetky svoje svedectvá a exponáty, ktoré s povaľujú na rôznych aj kurióznych miestach."

Svoj sľub plní 20 rokov, podarilo sa mu úspešne vypátrať exponáty v Maďarsku v Česku. Vyjednáva s viacerými inštitúciami a je dosť možné, že niektoré z vecí sa aspoň na obdobie niekoľkých rokov vrátia na Slovensko.

Na budúci rok však Peter Králik svoje pôsobenie vo funkcii riaditeľa Apponyiho poľovníckeho múzea končí. Spolu s knihami sa sťahuje do neďalekého veľkého kaštieľa, kde bude robiť správcu knižnice. V múzeu však zostanú trofeje a niektoré osobné veci šľachticov.

„Nezanechávam za sebou spálené mosty, ale mojou tendenciu je, aby v Oponiciach zostalo z historického dedičstva čo najviac zachované. Expozícia sa obohatí o kroje a predmety minulého storočia súvisiace so životom ľudí v dávnych časoch a tiež by sme radi predstavili faunu a flóru Tribečského pohoria. Myslím si, že múzeum sa bude uberať touto cestou," dodal Králik.

sobota 13. 11. 2010 9:58 | Jožo Malý ,týždenník MY Topoľčianske noviny 
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Na Všetkých svätých otvoria Apponyiovskú hrobku

Po niekoľkých rokoch znovu sprístupnia kryptu šľachtického roku Apponyiovcov. Pochovávalo sa v nej takmer 150 rokov. Návštevníci si budú môcť vypočuť aj odborný výklad.
OPONICE. Hrobka šľachtického roku Apponyiovcov, ktorá je prepojená s oponickým kostolom sv. Petra a Pavla, bude po niekoľkoročnej odmlke znovu sprístupnená verejnosti. Záujemci ju môžu navštíviť v pondelok 1. novembra na sviatok Všetkých svätých.
Pompézny pohreb
V krypte je pochovaných niekoľko desiatok príslušníkov Apponyiovského rodu, ktorí vlastnili oponické panstvo a obývali tamojší kaštieľ. „Začalo sa do nej pochovávať v roku 1793, kedy bol dokončený klasicistický kostol sv. Petra a Pavla. Predtým si šľachtici za miesto svojho posledného odpočinku vyberali kláštory, ktoré však boli výnosom cisára Jozefa II., v roku 1790 zrušené," dozvedeli sme sa od správcu miestneho Apponyiho múzea Petra Králika.
Posledným, kto v hrobke spočinul, bol gróf Henrich Apponyi, ktorý zomrel v roku 1935 ako päťdesiatročný v Berlíne za doteraz nevyjasnených okolností. Pochovali ho v decembri pred 75 rokmi a pompézny pohreb vtedy celebroval Nitriansky biskup Karol Kmeťko. Jeho smrťou sa končí aj éra Apponyiovského rodu v obci.
Zhrdzavený zámok
„Odvtedy bola krypta dlhé roky zatvorená, sprístupnená bola len nakrátko, počas II. svetovej vojny. Otvorili sme ju až v roku 1993, keď som sa stal správcom múzea. Dnu sa dalo dostať len s problémami, pretože zámok bol zhrdzavený. Uprostred hrobky stál sarkofág s pozostatkami grófa Henricha, vedľa neho kreslo a kľakátko. Vyzeralo to ako po pohrebe," spomína Králik.
Rakvy s telesnými pozostatkami boli očistené a dnes spočíva Henrich medzi rodičmi a bratom Júliusom, ktorý zhodou okolností tiež zomrel päťdesiatročný, ale o jedenásť rokov skôr.
Už od roku 1993 bola hrobka na nejaký čas sprístupnená verejnosti vždy 1. novembra. Sviečky do nej chodili zapaľovať ľudia, ktorí si pamätali posledných členov šľachtického rodu i potomkovia tých, ktorí na Apponyiovskom panstve pracovali.
Čo sa nachádza v hrobke
Pred vstupom do hrobky, nachádzajúcej sa na južnej strane kostola, každého zaujme masívna plastika Apponyiovského erbu: „Ide o pozoruhodný monument, len nedávno sa mi vďaka bádateľke z Bratislavského mestského múzea Alene Šurdovej podarilo zistiť, že erb s najväčšou pravdepodobnosťou pochádza z prvej polovice 19. storočia z bývalej Apponyiho verejnej knižnice, ktorá bola v Bratislave v paláci na Kozej ulici. Knižnica bola neskôr premiestnená do kaštieľa v Oponiciach," vysvetľuje Králik.
Po vstupe pokračuje krypta do podzemia a ukazuje sa, že pod kostolom je niekoľko oddelení so sarkofágmi, ktoré sa postupne zapĺňali. Definitívnu podobu dostala hrobka v roku 1909 a ako prvý v nej bol pochovaný Ľudovít Apponyi otec posledného majiteľa panstva a maršal cisára Františka Jozefa: Vedľa neho leží manželka Margaréta, a už spomínaný Július Apponyi, ktorý bol otcom albánskej kráľovnej Geraldiny.
Na severnej strane krypty sa nachádzajú mramorové dosky, ktoré hovoria o pochovaných starších členoch rodu. Je medzi nimi významný diplomat rakúsko-uhorskej monarchie Anton a jeho manželka Terézia, ktorá prispela k pozdvihnutiu viery v Oponiciach. Doteraz sa na omšiach celebruje sa s kalichom, ktorý darovala fare.
Žofia, manželka diplomata Júliusa Apponyi, sa zasa postarala o organ, na ktorom sa počas významných udalostí v kostole dodnes hráva.
Vzácnym artefaktom v hrobke je tabuľa z roku 1756, ktorá hovorí, že Lazar Apponyi, zakladateľ grófskej vetvy Apponyiovcov zložil finančnú kauciu v Zoborskom kláštore, aby slúžili sa omše za živých aj zomrelých členov rodiny, ktorí boli prevezení do Oponíc.
Pohrebné stuhy
Krypta je prepojená s kostolom s klasicistickým oknom, ktoré sa nachádza v línii oltára. Okno má aj praktický význam, pretože po jeho otvorení možno počuť tóny organu aj v podzemí.
Počas návštevy hrobky nás Peter Králik upozornil aj na stuhy, ktoré sú v nej vystavené. „Našli sme ich celkom 139 a svedčia o osobách, ktoré sa zúčastnili poslednej rozlúčky s Apponyiovcami. Sú na nich mená ako Andrássy, Stummer, Károly či Pálffy a ďalšie zvučné rody, ktoré boli s Apponyiovcami príbuzensky alebo priateľsky spriaznené."
O ich vzťahoch vie Peter Králik pútavo rozprávať. Presvedčiť sa o tom môže každý, kto na sviatok Všetkých svätých v čase od 15. do 17. hodiny, zavíta do podzemia oponickej hrobky. 


sobota 30. 10. 2010 12:06 | Jožo Malý Týždenník MY Topoľčianske noviny
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Pod múrmi Oponického hradu rinčali zbrane 

Súboje šermiarov i streľbu s historických zbraní či úsmevný pohľad na stredoveké dejiny mohli v poslednú septembrovú sobotu zažiť návštevníci Oponického hradu.
OPONICE. Sprievod niekoľkých stoviek ľudí z Oponíc až k zrúcaninám rovnomenného hradu predchádzal otvoreniu už 5. ročníka podujatia Stredovek na Oponickom hrade.
„K založeniu tradície stredovekých hier nás inšpirovala láska k histórii a k hradu, a ktorý spolok Apponiana už vyše desať rokov opravuje. Takéto podujatia patria k tomu, aby sme prilákali ľudí, a tým najmenším utvorili obraz o našich dejinách. Z učebníc dejepisu sa o nich dozvedajú len nezáživným povrchným 
spôsobom, myslím si, že predstavenie v areálu im dá viac,"     
 vysvetlil nám cieľ akcie jej organizátor Peter Králik. 

Úsmevný pohľad na históriu
Obecenstvo, ktoré tvorili vo veľkej miere školopovinné deti, ich učitelia aj rodičia mu dalo za pravdu. Dobre sa bavilo na scénkach parodujúcich život stredovekých bojovníkov, rytierov a panovníkov v podaní šermiarskej skupiny Bergfried z Dubnice nad Váhom, ich kolegov z Are Batare Prievidze, či dobovom spolku Hereditas patrum v Topoľčian.
Členovia posledne menovaného sa slávností na Oponickom hrade zúčastňujú od ich začiatku a pre divákov si pripravili úsmevný pohľad na tretiu križiacku výpravu.
„Náš dobový spolok Hereditas patrum (Dedičstvo otcov) vystupuje na hradných a mestských slávnostiach, ale aj na školách už sedem rokov. Námety pre naše scénky hľadáme v historických udalostiach, ktoré potom naštudujeme a spracujeme, tak aby sme ich zvládli s primeraným počtom účinkujúcich, " prezradila nám jeho členka Barbara Eštvanová.
Hereditas patrum má okolo 20 členov z Topoľčian a okolia a v ich scénkach možno vidieť aj ukážky historického šermu a dobových tancov. V tomto roku im tlieskali diváci v Žiline, v moravskej Lednici a sú pravidelní aktéri slávností na Topoľčianskom hrade. 

Dobový spolok z Topoľčian sa predstavil epizódou z križiackych výprav. 

Lietajúce dravce 
Umenie z iného súdka predviedla sokoliarska skupina Falconeri z Považskej Bystrice. Na Oponický hrad prišla s výrom skalným, sokolom myšiarom a kaňúrom okúhlochvostným.
„Sokoliastvo je definované ako lov, pre ktorý využívajú ľudia dravcov už 4 tisíc rokov. V súčasnosti sa však tieto vtáky využívajú na biologickú ochranu letísk," hovorí Tatiana Števová.
Falconeri predviedli návštevníkom Oponického hradu symbiózu človeka a dravých vtákov a metódy ich výcviku. Ten trvá minimálne tri mesiace, no potom je treba udržiavať vtákov v kondícii každý deň, aby nevyšli z cviku.
„Okrem toho sa snažíme aj zachraňovať jednotlivé druhy dravcov, chováme ich v zajatí a niektoré púšťame naspäť do voľnej prírody," dodala Števová. 

Predviedli výcvik dravcov

Placky a vínna kaša
Záver vystúpenia na Oponickom hrade patril trenčianskemu združeniu Bludní rytieri, ktorí sa postarali o streleckú exhibíciu z historických zbraní.
Ich členky sa zasa starali o hladné žalúdky a na ohni pripravovali stredoveké jedlá. „Recepty máme zo starých kuchárskych kníh a historických prameňov. Aj dnes sa dá podľa nich bez problémov variť, stačia základné suroviny," prezradila nám Jana Matejková, ktorá pripravovala placky. „Tie sa v stredoveku jedli miesto chleba. Robím ich u grahamovej a hladkej múky, vody a ochucujem ich bylinami."
Omáčky k plackám miešala Renáta Zubčeková, pripravovala smotanovú s kôprom a sladkú zo sušených sliviek, červeného vína a korenín.
 

„Tento rok robíme aj dusené kuracie pečienky so zeleninou a jablkami. Na záver to bude vínna kaša. Robí sa ako krupicová, len sa zavára do vína. V stredoveku si ju dávali hradní páni po opici, aby ich nebolela hlava," dodala Renáta.
Tá sa musela aj s kolegyňami obracať, pretože stredoveká kuchyňa bola neustále obliehaná. Každý chcel ochutnať jedlo našich predkov.
Ak si niekto dal vínnu kašu, určite ňou nechcel zahnať bolesti hlavy, pretože program na Oponickom hrade, vyvolával na tvárach návštevníkov úsmevy. Jeho strelecký záver mohol dať zabrať akurát ušiam.
So záujmom ľudí bol spokojný aj organizátor podujatia Peter Králik, ktorý skonštatoval, že každý rok príde na hrad asi o 40 percent návštevníkov viac. V poslednú septembrovú sobotu videlo stredoveké hry najmenej päťsto ľudí.
pondelok 27. 9. 2010 13:20 | Jožo Malý, týždenník MY Topoľčianske noviny 

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------


Tyrkysový Lotus si postavil sám. Trvalo mu to šesť mesiacov 

Poslednú júnovú nedeľu Oponice oslavovali. Nechýbali veterány, dychovka ani prehliadky v poľovníckom múzeu.
OPONICE. Oponickým hodom patrila posledná júnová nedeľa. Ak by si niekto myslel, že išlo o tradičné oslavy pri kolotočoch, je na omyle. Tieto hody sa totiž niesli v duchu zaujímavých kontrastov, ktoré vytvoril zraz veteránskych motoriek a áut pri renesančnom kaštieli Apponyiovcov. Zaujímavosť prikrášlili dovezené desiatky pestrofarebných papagájov, husy či kozička. K dobrej nálade prispela aj obecná dychovka, ktorá sa znovu strela po dlhých rokoch.
 

Lotus si postavil sám za pol roka
Veterány stáli vedľa seba ako vojaci a vystavovali sa na obdiv všetkým zúčastneným očiam. Najväčšiu pozornosť pútali dva Velorexi, červenožltý a klasický hnedý. Z áut to bol ako inak tyrkysový Lotus Super 7, ktoré jeho pyšný majiteľ Boris Wiedermann nazýva „Sedmička." Autá tohto typu sú na Slovensku iba dve. Jedno je v Partizánskom a druhé brázdi práve topoľčianske cesty. 

Manželia Wiedermannoví si Lotus užívajú takmer každý víkend.
Manželia Wiedermannoví bývajú účastníkmi podobných zrazov pomerne často. „Každý víkend si do neho sadneme a niekam vyrazíme," hovorí zhotoviteľ skvostu. Úžasný Lotus si postavil sám. „Kúpil som si základný rám a potom som si ho celý sám poskladal. Trvalo to celých šesť mesiacov intenzívnej práce, cez deň, noc aj cez víkendy," vraví. No tvrdú drinu vraj neľutuje. „V takýchto autíčkach si človek vozí dušu, v tých ostatných telo," dodáva nadšene. 

Apponyiho poľovnícke múzeum lákalo návštevníkov
Stretnutia veteránov dopĺňali intenzívne prehliadky Apponyiho poľovníckeho múzea. Záujem bol obrovský. Sprievodca múzea a jeho kustód Peter Králik, ktorý je známy svojim entusiazmom a nadšením pre dejiny tohto múzea, mal čo robiť. 


Apponyiho múzeaum sídli v renesančnom kaštieli zo 17. storočia a patrí obci. Láka svojimi dvoma expozíciami. Hneď ako sme vošli dnu a dvere múzea sa zavreli, preniesli sme sa v čase do obdobia Druhej svetovej vojny. Obklopovali nás unikátne letecké artefakty a pozostatky lietadiel B-17 popretkávané strastiplnými príbehmi amerických vojakov, ktorí skončili svoju púť priamo tu, v Tribečskom pohorí. 


Staré lodné kufre. Podobné sa plavili na Titanicu.
Expozícia rozpovedá aj príbeh dvoch vojakov, Alexandra Makarenka či Vojtecha Luckého, ktorých fotografie visia na stenách. Makarenko bol zranený v ťažkých bojoch pri Ludaniciach, kde padlo vyše tridsať partizánov. Neskôr bol Nemcami odvlečený do Baťovian a kruto vypočúvaný, mučený a nakoniec popravený. Podobný osud stihol aj Luckého, ktorého tiež odviedlo gestapo za pomáhanie partizánom a kruto ho mučilo, týralo a zavraždilo.
Poschodie múzea je zasvätený životu Apponyiovcov. Expozície, medzi ktorými leží množstvo fotografií grófa Apponyiho a jeho trofejí, nástenné maľby, lodné kufre ešte z čias Titanicu, dokonale vykresľujú život rodiny Apponyiových, ktorá sa najmä v 19. storočí prezentovala ako pokroková rodina z Horného Uhorska.. Najväčším lákadlom je unikátna knižnica s tisíckami brilantne viazanými knihami a albánska kráľovná Garaldína Apponyiová. Expozícia odhaľuje grófa ako poľovníka a prezrádza jeho trofeje.

Autor článku a fotografií Ľubica Snováková, týždenník MY Topoľčianske noviny

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------



 Lásky z kaštieľov 

Slovenské obce a mestečká sú plné KAŠTIEĽOV. Niektoré okoloidúcich „strašia“ ruinami, v iných dostáva sláva a krása minulosti novú podobu.
OPONICE
Sprievodca a zanietený historik Peter Králik z Oponíc je presvedčený, že sa narodil na správnom mieste, ale v zlom čase. Veľmi rád by totiž žil v období, keď v Oponickom kaštieli bývala budúca albánska kráľovná a jej strýko nosil poľovnícke trofeje z Himalájí. Králik nie je vyštudovaný historik, má hotelovú školu. O rodine
Apponyiovcov vie však toľko, akoby bol sám jej členom. Ako oko v hlave si opatruje rukou písaný list od grófky Geraldiny Apponyiovej, ktorá ako albánska kráľovná žila v exile v Anglicku a v Juhoafrickej republike. Vyznáva sa v ňom z vrúcneho vzťahu k slovenskému domovu. „Pamätám si našu dedinu a veľa spomienok mám na nádhernú knižnicu. Milujem obraz vašej krajiny, pokojné lesy, jazerá, rieky. To zostalo vo mne ako žila. Je to jedno z miest, ktoré som veľmi milovala...“ Žena, ktorá nemala takmer do konca života vlasť, totiž nikdy nezabudla na Oponice, kde bola šťastná. 

Dramatický útek 

„V osude mala napísanú veľkú lásku a vyhnanstvo. Zomrela však v Albánsku. Až dva mesiace pred smrťou sa mohla vrátiť do krajiny, odkiaľ utekala s mesačným dieťaťom na rukách. S manželom unikala pred fašistami v mercedese, ktorý im Hitler dal ako svadobný dar,“ otvára Peter Králik príbeh vášnivej lásky krásnej grófky a albánskeho kráľa. Geraldina Apponyiová sa narodila 6. augusta 1915. V Oponiciach prežila celé detstvo a mladosť s bratom Júliusom a so sestrou Virgíniou. Po otcovej smrti stará matka
poslala sestry do dievčenskej cirkevnej školy Sacré Coeur pri Viedni. Panovník z ďalekého Albánska vstúpil do Geraldininho života v roku 1938. Ahmet Zogu I. si všimol jej fotografi u v maďarských novinách. Už mal po štyridsiatke a sprostredkovateľ sobáša, ktorý mu mal nájsť manželku, neuspel. Kráľ sa teda rozhodol, že si nájde ženu sám. V maďarskom obrázkovom časopise Szinhází Élet si všimol krásku v kostýme Mimi z opery Bohéma. Keď sa dozvedel, že krásna herečka je šľachtického pôvodu, pozval ju na silvestrovské oslavy do svojho paláca. Pred očami troch tisícok hostí sa na Silvestra
začala ich láska. A už na Nový rok kráľ Geraldinu požiadal o ruku. Formality sa vybavovali v rekordnom čase. Sobáš musel schváliť parlament a zaľúbenci potrebovali aj pápežský dišpenz, lebo Ahmet bol moslim. O svadbe z 27. apríla 1938 písala celá svetová tlač. Geraldina však vládla len 345 dní. Potom do Albánska vtrhla Mussoliniho armáda. Zogu si stihol vziať desať debien zlata a pre Geraldinu sa začal život v cudzine s titulom kráľovnej bez koruny. S manželom bola však až do jeho smrti šťastná. 

Hotel s históriou 

Peter Králik je rád, že úplne schátraný kaštieľ vo Veľkých Oponiciach kúpila spoločnosť, ktorá na jeho mieste chce vybudovať luxusný štvorhviezdičkový hotel. Súčasní majitelia sú citliví k historickému rázu budovy. Pochopili, že vďaka nemu hotel môže získať na noblese a elegancii. Oponice sa totiž pýšili nádhernou rodinnou knižnicou Apponyiovcov s pôvodnými drahocennými zväzkami. Časť z nich sa Petrovi Králikovi podarilo zachrániť a získať z rôznych miest, zvyšok je uložený v Martine. Uchoval sa aj pôvodný mramorový portál z kozuba, ktorý pôjde späť na svoje miesto. Knižnica znovu ožije vo svojej kráse. Okrem príbehu krásnej Geraldiny bude ráz hotela pripomínať aj diplomata, bohéma a cestovateľa Henricha Aponnyiho. Práve
on zruinoval oponické panstvo organizovaním nákladných poľovačiek do exotických krajín. Z expedícií do Sudánu, Himalájí či Indie si písal denníky, ktoré sa zachovali v rodinnej knižnici, a vyšla mu aj cestopisná kniha. V roku 1930 sa z výprav triumfálne vrátil do Oponíc s obrovskou plejádou trofejí, ktoré rozvešal po stenách rodinného kaštieľa. Niektoré z nich sa v novom hoteli objavia na pôvodných miestach. Pozvanie známeho bonvivána do Oponíc prijala aj tanečnica Josephine Bakerová či rozprávkovo bohatý patialský maharadža, ktorý so sebou do malej slovenskej dediny pritiahol húf novinárov zo svetových médií. Henrich zomrel tak, ako žil. Vo veku päťdesiat rokov ho našli mŕtveho v pracovni jeho domu v Berlíne. Jeho smrť je dodnes opradená záhadami.

Autor článku a fotografie: Časopis Život.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Zo slovenskej dediny na kráľovský trón 

Príbeh ako z rozprávky – kráľ si hľadá svoju vysnívanú nevestu, nájde si dievča z malej slovenskej dediny a keďže mu v žilách koluje aj modrá krv, požiada ju o ruku. Po rozprávkovej svadbe sa im narodí dedič trónu. Potiaľto sa rozprávka zhoduje s príbehom albánskeho kráľa Ahmeda Zogu I. a grófky z Oponíc Geraldiny Apponyiovej. Potom sa však ich život mení na úteky, vyhnanstvo, ale aj lásku. Z nej sa vyznala krásna albánska kráľovná aj ku krajine, v ktorej žila. 



„...cítim sa byť potešená, že apponyiovský majetok existuje v zriadenom múzeu. Stratila som kontakt so svojím starým domovom, kde som sa učila trochu aj váš jazyk. Pamätám si našu dedinu a veľa spomienok mám na nádhernú knižnicu. Milujem obraz vašej krajiny, pokojné lesy, jazerá, rieky. To zostalo vo mne, ako som tam žila, je to jedno z miest, ktoré som veľmi milovala...“ číta nám z listu správca oponického múzea Peter Králik, ktorý mu osobne poslala albánska kráľovná Geraldina. Je to neoceniteľný kúsok v zbierke vášnivého historika, ktorý pred pár rokmi vypátral kráľovnú, ktorá prežila detstvo a mladosť na Slovensku, až v ďalekej Juhoafrickej republike.

„Hľadal som ju vo Švajčiarsku, písal listy do Francúzka, dokonca mi napísali, že Geraldina už nežije. Podarilo sa mi zistiť, že žije so svojou rodinou v exile v Juhoafrickej republike. Skontaktoval som sa s jedným konateľom spoločnosti, ktorý hľadal zamestnancov do diamantových baní, a on mi zistil jej adresu,“ spomína na šťastnú, až neuveriteľnú náhodu Peter Králik, ktorá zavŕšila jeho pátranie po potomkoch rodu Apponyiovcov. Keď neskôr dostal z Juhoafrickej republiky vyznamenanie od kráľovskej rodiny za dobré šírenie jej mena, vedel, že niekoľkoročné odkrývanie minulosti slávneho rodu malo zmysel. Dnes sa s ňou môžete zoznámiť v malom múzeu, ktoré pán Králik založil a ktoré má v zbierke vzácne predmety či fotografie rodu, ktorý na Slovensku žil takmer sedemsto rokov. Jedna časť je venovaná aj takmer rozprávkovému príbehu Geraldiny a jej kráľovi.

Učila sa slovenčinu 

Aj keď sa Geraldina narodila v roku 1915 v Budapešti, svoje detstvo a mladosť prežila v rodinnom sídle Apponyiovcov, v renesančnom kaštieli v Oponiciach. „Domáci si na ňu spomínali ako na veľmi peknú slečnu, ktorá sa kúpala v zámockej fontáne, hrala tenis na kurtoch, ktoré mali pri kaštieli. Ľudia v dedine si privyrábali tým, že im chodili zbierať loptičky. Často ju vídavali na poľovačkách s jej strýkom Henrym, ktorý bol vášnivým poľovníkom,“ hovorí Peter Králik, ktorý živé spomienky na kráľovnú získal od potomkov rodín, ktoré v tom čase žili v Oponiciach či pracovali na zámku ako sluhovia.

„Dedinčania ju však zbožňovali preto, že sa učila po slovensky. Pred rokmi sa jeden český novinár, ktorý s ňou robil rozhovor, vyjadril, že bol prekvapený, ako albánska kráľovná vie dobre po slovensky,“ vysvetľuje pán Králik. Geraldina so svojou o rok mladšou sestrou Virgíniou študovali na dievčenskej škole neďaleko Viedne. Rodinné sídlo však navštevovali so sestrou počas letných prázdnin aj počas sviatkov. „Na Geraldinu po smrti jej otca Júliusa v roku 1924, ktorý je pochovaný v rodinnej hrobke v Oponiciach, mala veľký vplyv stará mama Margaréta Apponyiová, ktorá ju vychovávala. Ešte v roku 1885 založila v Oponiciach súkromnú kliniku s operačnou sálou, ale aj chudobinec, v ktorom žili opustení starí ľudia aj siroty z okolia. Potrebu starať sa o druhých, ktorú jej vštepila stará mama, si Geraldina priniesla ako mladá kráľovná aj do Albánska, kde založila nemocnice a rôzne charitatívne spolky. Tým si získala náklonnosť albánskeho ľudu,“ hovorí správca múzea a dodáva, že vo svojich pamätiach sa Geraldina vyznáva, že začiatky v cudzej krajine boli pre ňu veľmi ťažké, keďže prišla ako katolíčka, ktorá vydajom prestúpila na moslimskú vieru.

Žena z titulky 

Geraldina sa zo Švajčiarska a z Francúzska, kde mala rodina sídla, vracala do slovenských Oponíc po smrti starej mamy už len za strýkom Henrym a tetou Adelou, ktorá ju tiež istý čas vychovávala. „Už ako albánska kráľovná sa po strýkovej smrti snažila odkúpiť kaštieľ a rodinný majetok, keďže jej strýko ho zadlžil a bol exekvovaný, ale noví nájomníci jej ho odmietli predať,“ hovorí Peter Králik a dodáva, že v roku 1938 to bol jej posledný pokus nadviazať na svoje rodinné korene. Geraldina vynikala nádherným spevom a ako dvadsaťdvaročná hosťovala v budapeštianskej Opere.

Po úspechu postavy Mimi z opery Bohéma sa objavila na titulnej strane maďarského časopisu. V tom čase si albánsky kráľ Ahmed Zoga I. hľadal manželku prostredníctvom sobášneho sprostredkovateľa. Keď nepochodil u gréckej princeznej, ktorá ho odmietla, rozhodol sa, že si ženu nájde sám. Pri listovaní módnymi časopismi objavil fotografiu Geraldiny a keď zistil, že je nielen očarujúca, ale aj pochádza zo šľachtického rodu, pozval ju v roku 1937 na silvestrovské oslavy do hlavného mesta Albánska Tirana. Začala sa veľká ľúbostná romanca medzi albánskym kráľom a grófkou so slovenskými koreňmi. Už na Nový rok ju Zoga požiadal o ruku a Geraldina ho neodmietla. „Mala len dvadsaťdva rokov a aj keď Zoga na fotografiách vyzerá odmerane a prísne, Geraldina sa vyznáva, že ju očaril šarmom,“ hovorí Peter Králik a dodáva, že Zoga mal vtedy štyridsať rokov a mladej dáme chcel položil celý svet k nohám.

Svadobný koč – Hitlerovo auto 

O štyri mesiace titulné strany svetovej tlače zaplnili správy o rozprávkovej svadbe. „Vo svojej autobiografii Geraldina spomína na epizódu, ktorá sa odohrala pred sobášom. Pristúpil k nej nastávajúci a spýtal sa jej, či ho bude milovať aj v neľahkých časoch, ktoré ich čakajú. Ona mu odvetila, že už teraz ho miluje,“ hovorí správca múzea a dodáva, že ako svadobný dar mladomanželom daroval Adolf Hitler auto značky Mercedes, v ktorom sa viezli na sobáš a paradoxne o pár mesiacov neskôr v ňom utekali po napadnutí fašistami z Albánska. Udalosti druhej svetovej vojny zmenili život kráľovskej rodiny.

„Geraldinu nazvali vtedy novinári kráľovnou na 345 dní, pretože presne toľko času uplynulo od jej korunovácie po napadnutie Albánska fašistickým Talianskom,“ vysvetľuje správca múzea a pokračuje: „Svedkom na svadbe im bol Mussoliniho minister zahraničných vecí gróf Ciano. Ten istý gróf o necelý rok napadol s bombardérmi Albánsko. Vo svojich pamätiach cynicky píše, že napadnutie odkladal a čakal len na narodenie kráľovského potomka, pretože si ťažko vedel predstaviť, ako Geraldina v deviatom mesiaci tehotenstva zdoláva hornatý albánsky terén a uteká do exilu.“

Zlomená sa lieči na psychiatrii
Geraldina s dvojdňovým synom Lekom a manželom utiekli cez Grécko, Rumunsko, Poľsko, Švédsko a Nórsko do Francúzska. „Geraldina vo svojich pamätiach za svoj aj synov život ďakuje arménskemu lekárovi, ktorý s nimi utiekol. Bola totiž len pár dní po pôrode a zmietala sa na hranici života a smrti,“ objasňuje Peter Králik. Po vypuknutí druhej svetovej vojny odišli do Anglicka. Počas exilu žili zo zlata, ktoré sa im podarilo pri úteku zobrať zo štátneho pokladu. Preto napríklad v Anglicku žili v štyridsaťizbovom paláci. Po vojne sa usadili aj Madride vo vychytenej vilovej štvrti. V roku 1961 zomiera Geraldinin manžel a albánsky kráľ. „Kráľovnú smrť manžela tak zlomila, že ju museli hospitalizovať na psychiatrickej klinike v Paríži. S jeho stratou sa nevedela dlho vyrovnať,“ hovorí správca múzea.

Geraldina sa až v roku 2002 so synom Lekom, ktorý bol obvinený zo spolupráce so španielskou teroristickou organizáciou ETA, nikdy mu to však nedokázali, a s vnukom Lekom I. vracia do Albánska. Cítila, že je to jej posledná cesta. Po pár mesiacoch zomiera na infarkt v krajine, z ktorej musela pred rokmi utiecť. Leka sa po matkinom pohrebe vracia späť do Juhoafrickej republiky, kde pôsobí ako obchodník so zbraňami. Až vnuk Leka I. napĺňa poslanie kráľovskej rodiny a stáva sa poradcom ministra zahraničných vecí Albánska.

Autor: ANNA BOČKOVÁ
Foto: Oles Cheresko 

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Hotel s knižnicou 

V Oponiciach, dedine nad Nitrou, sú kaštiele dva. Malý patrí obci a sídli tam miestne múzeum. Čaká tam na nás Peter Králik, kastelán, sprievodca a hovorca firmy I&P Slovakia, ktorá pred štyrmi rokmi kúpila veľký oponický kaštieľ a úspešne ho rekonštruuje. Kastelán nás oboznamuje s dejinami rodu Apponyiovcov, ktorí kedysi oba kaštiele vlastnili. Posledný potomok rodu Henrich Apponyi však viedol nákladný život, vyplnený cestovaním a poľovačkami. V roku 1935, pár mesiacov pred smrťou, Henrich predal kaštieľ veľkostatkárovi Vítovi Slezákovi. Ten si kaštieľ dlho neužil, pretože po roku 1948 mu majetok znárodnil štát. Naposledy patril objekt Poľnohospodárskej univerzite, ktorá nemala peniaze na jeho opravu. Stavba sa rýchlo menila na ruinu a strácala sa pred očami. Záchrana vo forme nového majiteľa prišla až vtedy, keď už v kaštieli rástli stromy, strecha bola zničená a z múrov zostali iba torzá. Noví majitelia chcú z objektu urobiť štvorhviezdičkový hotel s wellness službami. Otvorenie plánujú v máji budúceho roka. Hostí však chcú lákať aj na kvalitnú vinotéku a ešte jednu raritu. Do jednej časti kaštieľa by sa mala vrátiť slávna apponyiovská knižnica, ktorá mala kedysi viac ako 30-tisíc vzácnych kníh. „Dnes je jej značná časť v depozite Slovenskej národnej knižnice a máme dohodu, že nám ju prepožičajú,“ tvrdí Králik. Tá by mohla slúžiť nielen pre turistov, ale aj na vedecké bádanie. Ak by to vyšlo, bolo by to zaujímavé využitie kaštieľa pre verejnosť aj pre privátnych hostí.
Jozef Rynik 

Časopis „ Týždeň“ č. 28/2010 zo dňa 12.7.2010

Kalendár:

December 2017
Po Ut St Št Pi So Ne
        1 2 3
4 5 6 7 8 9 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 29 30 31
meniny má: Kornélia

Počasie na Slovensku:

Správy z okolia:

www.sme.sk